krasnohorska jaskyna

NAJ.sk
slovak hungary english

"ŽELEZNÝ GRÓF"

Emanuel I. Andrássy (1821 - 1891)

         Už za života grófa Emanuela I. Andrássyho bolo zrejmé, že jeho meno sa veľkými písmenami zapíše do kultúrnych i hospodárskych dejín strednej Európy. Rod Andrássy už od 17. storočia znamenal veľa v živote Uhorska, ktorého historiografia prelomu 19. a 20. storočia (čiastočne už aj dnešná) vyniesla Andrássyovcov na piedestál slávy - do panteónu európskej aristokracie. Len minulé storočie, ktoré šľachtu nechcelo poznať a znevažovalo jej postavenie v našich dejinách na Andrássyovcov zabudlo...

         Gróf Emanuel I. Andrássy (Andrássy I. Manó) sa narodil 3. marca 1821 v malej gemerskej obci Vlachovo (i. z. Košice). Jeho otec gróf Karol III. (17992 - 1845) patril medzi najuznávanejších šľachticov prvej polovice 19. storočia, preslávil sa predovšetkým ako podnikateľ v oblasti železiarstva a autor mnohých odborných štúdií zaoberajúcich sa problematikou hospodárskeho rozvoja Uhorska. Emanuelova matka grófka Etela Szapáry (1798 - 1876) zasa patrila medzi najbohatšie nevesty vo vtedajšom Uhorsku a vďaka nej získali Andrássyovci rozsiahle majetky aj v Zemplíne. Mladý gróf spolu so svojimi bratmi Júliusom I. (1823 - 1890) a Aladárom (1827 - 1903) prežil svoje detstvo vo Vlachove a nie v Betliari, ako by sme to predpokladali, keďže Betliar v tej dobe vlastnili striedavo Nádasdyovi, Grovestinsovci i Pálffyovci. Až Emanuelovi sa výhodným sobášom s grófkou Gabriellou Pálffy (1833 - 1914) podarilo získať späť starý rodový majetok betliarskej vetvy rodu.

gróf Emanuel I. Andrássy (Magyarország vármegyéi és városai, Gömör-Kishont vármegye, 1904) Krásna Hôrka, hrobka - Reliéfny portrét Emanuela Andrássyho od Alojza Stróbla gróf Emanuel I. Andrássy, 186 (Betlér és Krasznahorka, 2005) grófka Gabriella Pálffy, manželka Emanuela I. (Betlér és Krasyna

         Základné vzdelanie, ako to bolo zvykom, získal v rodnom kaštieli od súkromných učiteľov, gymnázium absolvoval v Tate, neskôr ho vysokoškolské štúdiá zaniesli z Budapešti do Itálie, Nemecka, Francúzska i Anglicka. Ďalšia túžba po vzdelaní ho zaviala do Španielska, Portugalska a dokonca aj do Maroka. Pravdepodobne dojmy z týchto ciest boli pre Emanuela akousi hnacou silou pri jeho neskorších expedíciách do Ázie. Jeho politická kariéra započala v Zemplíne v roku 1847, vo veku 26 rokov. O rok neskôr ho zvolili za poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu, ktorej županom sa stal ešte v tom istom roku. Sľubne sa rozbiehajúcu dráhu politika prerušila revolúcia v rokoch 1848 - 1849, ktorej sa zúčastnil rovnako ako jeho bratial. Neúspech a potlačenie revolúcie, prenasledovanie a cenzúra nastolená v Uhorsku prinútili grófa v roku 1849 opustiť krajinu. Nešlo však o politický exil, "no keď veci (podľa jeho názoru) schádzali z cesty zákonnosti, stiahol sa z bojiska a odišiel do Indie, aby sa nemusel pozerať na istú prehru svojej vlasti..."

         Takmer tri roky putoval po exotických krajinách Ázie a Afriky... O svojich cestách hneď po návrate v roku 1853 vydal obsiahli cestopis Utazás Kelet Indiákon. Ceylon, Java, Khina Bengál (Cesty vo východnej Indii...). Cestopis vydaný v Pešti v maďarčine a nemčine patrí medzi literárne zaujímavosti a svojou štruktúrou sa približuje k itinerárom. Okrem svojich zážitkov z poľovačiek na slony, nosorožce, zo stretnutí s domorodcami, Emanuel nezabudol ani na potrebné informácie o cenách za dopravu, stravu, či nocľahy... Význam a hodnotu diela zvyšujú aj ilustrácie, ktoré vyhotovil sám gróf Emanuel I. Andrássy, skúsený a nadaný kresliar a maliar. Bohužiaľ existuje len jedno vydanie cestopisu a na slovenskom preklade sa ešte pracovať nezačalo...

ilustrácia Emanuela Andrássyho (polovacka na tigra) ilustrácia Emanuela Andrássyho (polovacka na slony)

         Po návrate z ďalekého východu sa gróf ešte v dobe Bachovho absolutizmu začal opäť politicky angažovať a stále viac prenikal aj do kultúrnej sféry ako zberateľ a výtvarník. Jeho karikatúry, ktoré vždy humorne kritizovali stav spoločnosti, prípadne politickú scénu sa stali známymi v celej monarchii. Z jeho umeleckej tvorby sa v zbierkach betliarskeho kaštieľa zachovalo niekoľko olejomalieb s námetmi exotických poľovačiek, či maľby kaštieľa a parku v rodnom Vlachove a obraz dvoch chudobných detí na ulici z roku 1839. Zachoval sa nám aj jeho autoportrét z polovice 19. storočia, ktorý podľa nápisu na zadnej strane plátna "v celkom mladom veku maľoval zo zrkadla."

         29. januára 1855 sa zosobášil s grófkou Gabirellou Pálffy, sestrou Jána Františka Pálffyho, chýrneho "romantického rojka" - majiteľa Bojnického kaštieľa. Po sobáši dokonca nejaký čas mladomanželia žili na Jánovom panstve a keďže v roku 1908 zomrel bez priamych potomkov za hlavných dedičov jeho neuveriteľného 50 miliónového majetku ustanovili betliarskych Andrássyovcov, ktorí sa však o obrovské dedičstvo dlhé roky súdili s červenokamenskými Pálffyovcami. Veľkú časť majetku, pre neriešiteľnosť sporu v 20-tych rokoch 20. storočia vydražil štát...

         Emanuelovi a Gabrielle sa narodilo sedem detí - Gabriel a Tibertius zomreli ako dvojroční, v roku 1856 sa im narodil syn Gejza (1856 - 1938) a po ňom ešte štyri dcéry: Natália (Naxi), Etelka, Karolina a Irma. Syn Gejza si za manželku zobral grófku Eleonóru Kaunitz zu Rietberg (1862 - 1936) a aj dievčatá sa vydali do vznešených grófskych a kniežacích rodov.

         Emanuel bol obľúbený nielen na svojom gemerskom, či zemplínskom panstve, ale v celom Uhorsku. V roku 1858 sa stal dopisovateľom a o dva roky neskôr aj riadnym členom Uhorskej akadémie vied. Zbierky sústreďované v jeho sídlach sa už v tej dobe stali turistickou atrakciou a obľúbenou témou súdobej tlače. Grófova pozornosť sa nesústreďovala len na výtvarné umenie, ale aj na starožitnosti a rôzne kuriozity. Vlastnil snáď najväčšiu zbierku prsteňov v Uhorsku, no z tejto rozsiahlej kolekcie sa dodnes zachovalo len zopár kusov rímskych antických gem, gotických, či barokových prsteňov. Nepohrdol však ani archeológiou, numizmatikou, či predmetmi viažucimi sa na uhorské národné dejiny. Všeobecne známe boli aj jeho kontakty s umelcami, ktorých neraz aj finančne podporoval. V roku 1883 bol jeho hosťom slávny maďarský spisovateľ Mór Jókai, ktorý v tej dobe zhromažďoval podklady k svojmu historickému románu Levočská biela pani, ktorého hlavnou postavou je barón Štefan Andrássy. Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia sa Emanuel pustil do veľkej prestavby nemoderného a nepohodlného rodového sídla v Betliari. Už v roku 1886 mohli jeho hostia obdivovať nový honosný kaštieľ so 16 kúpeľňami, veľkou obrazárňou, salónmi...

         Emanuel I. Andrássy vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy, vďaka čomu sa stal druhým najbohatším mužom v Uhorsku. V gemerskom železorudnom podnikaní boli jeho podiely spolu s podnikmi princa Augusta Sachsen- Coburg najväčšie a menšie firmy im nedokázali konkurovať. Emanuel využil situáciu a neprosperujúce železiarne a bane kúpil. Emanuel Andrássy sa vypracoval na jedného z najväčších dodávateľov surového železa v monarchii - produkoval až jednu tretinu dopytu. Po rakúsko - uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa s jeho menom stretávame ako s akcionárom s najväčšími podielmi v banských spoločnostiach. Právom mu patrí prezývka "železný gróf", pretože dokázal využiť niekoľko storočnú tradíciu baníctva v Gemeri, ktorý za jeho éry prekvital.

         Gróf Emanuel I. Andrássy, Európan v malom Gemeri, človek, pred ktorým mali rešpekt aj tí najmocnejší magnáti a členovia európskych (dokonca i neurópskych) kráľovských rodín. Ešte v roku 1881 bol mestom Rožňava zvolený za poslanca Uhorského snemu, no pomaly ustupoval z politickej scény. Ku koncu života sa na svojom betliarskom panstve venoval krásnemu umeniu, histórii a len z úzadia sledoval kroky svojho syna Gejzu - "následníka" železného grófa. Zomrel náhle a nečakane vo veku sedemdesiat rokov 24. apríla 1891 v Gorizii. Pochovali ho v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke do sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s hrdým menom "ŽELEZNÝ GRÓF"

Copyright © JoZo 2006