Hrady a zámky

Bojnický zámok

Viac informácii na www.bojnicecastle.eu

         Archívne doložené správy o hrade siahajú do začiatku 12.storočia do roku 1113. V 13.storočí ho postupne prebudovali na kamenný hrad na výhodnej vyvýšenine skalného výbežku, na travertínovom kopci, ktorý má v strede hlboký kráter minerálneho prameňa. Kráter neskôr upravili na hradnú studňu hlbokú 27 metrov. Studňa sa nachádza v hlbokej kruhovej jaskyni s priemerom viac ako 20 metrov, vysokej 6 metrov. Po okrajoch jaskyne sú jazierka hlboké 9 metrov. Hrad prešiel z kráľovského majetku do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho. Viackrát menil majiteľov, patril významným feudálom obdobia gotiky a renesancie. Z nich treba spomenúť Zápoľskovcov, ktorí ho vlastnili koncom 15.storočia až do roku 1526. Potom krátky čas patril Thurzovcom, z nich František v roku 1550 hrad podstatne rozšíril a opevnil. Mohutné opevnenie budované postupne od konca 15.storočia bolo dostačujúce, dôraz sa preto začal klásť na reprezentáciu a pohodlné bývanie. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s vysokými obytnými budovami-palácmi zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Dnešný vzhľad zámku najviac ovplyvnili Pálffyovci, ktorí ho vlastnili nepretržite od roku 1643 až do prvej ČSR, keď ho kúpil Baťa. Pálffyovci, podobne ako aj na ostatných svojich stavbách v krajine, začali s výraznou ranobarokovou stavebnou činnosťou, ktorú pre jej vysokú umeleckú hodnotu rešpektovali aj neskoršie prestavby a úpravy .Ide predovšetkým o barokovú kaplnku z roku 1662 s výraznou štukovou klenbou doplnenou figurálnou freskou s náboženskými motívmi a o nové obytné budovy situované do niekdajšieho predhradia. Posledným feudálnym majiteľom, ktorého stavebná činnosť vtlačila zámku jeho dnešný vzhľad, bol Ján Pálffy, ktorý ho začal prestavovať roku 1889. Až do svojej smrti v roku 1908 sa tvorivo zúčastňoval riešenia návrhov, ktoré spracovával architekt Jozef Hubert. Obidvaja tvorcovia sa inšpirovali predovšetkým monumentálnymi architektúrami Talianska a Francúzska, teda architektúrami druhej polovice 13.storočia, ktorú propagoval známy francúzsky architekt 19.storočia Violett-le-Duc vo svojom rozsiahlom diele o architektúre 11.-14.storočia. Záujem staviteľa a stavebníka sa sústredil aj na zberateľskú činnosť, skupoval predmety vystavované na európskych dražbách. Výsledkom je vzácne komponovaný súbor hradného komplexu s prepracovanou siluetou, architektonický celok vyrastajúci z prírodného prostredia. Keď Ján Pálffy v roku 1908 vo Viedni zomrel, stavebná aktivita v Bojniciach výrazne oslabla. Mnohé časti a detaily schváleného projektu neboli dokončené. Umelecké zbierky boli z väčšej časti rozpredané. V objekte je umiestnená expozícia múzea s umeleckohistorickými dielami a galéria výtvarného umenia. V zlatej sále Bojnického zámku sa konajú sobášne obrady. Prírodné prostredie a atraktívnosť zámku podčiarkuje aj priľahlý zámocký park s mohutnými exemplármi stromov a vzácnou niekoľkostoročnou lipou pred vchodom do zámku. Súčasťou zámockého parku je aj priestranná zoologická záhrada sústreďujúca mnohé vzácne exempláre cudzokrajnej fauny. Park pokračuje lesoparkom v Strážovských vrchoch.

Z archívu

© Na všetky fotografie sa vzťahuje zákon o autorských právach.

Červený kameň

         Neopakovateľne pôsobí hrad Červený kameň už z diaľky. Z roviny ďaleko viditeľná jeho rozložitá masívna hmota na hradnom kopci sa usadila na výbežku Malých Karpát. História sa o hrade zmieňuje už v 13.storočí.Thurzovci ho v roku 1535 odovzdali bohatej bankárskej rodine Fuggerovcom, ako náhradu za dlhy Alexeja Thurzu. Práve Fuggerovci premenili hrad Červený Kameň na modernú pevnosť. Koncom 16.storočia sa hrad dostáva do majetku Pálffyovcov, ktorí ho vlastnili do roku 1945. V roku 1588 sa začala prestavba hradu ,ktorá rozšírila stavby na hradnom nádvorí. V polovici 17.storočia bola prestavba ukončená, na prízemí vznikla salla terrena, na poschodí bola upravená kaplnka a v celom objekte pribudli portály. Hrad Červený Kameň poznačili dva požiare, jeden za Rákocziho povstania a ďalší o 50 rokov neskôr. Hrad síce opravovali v polovici 18.storočia, ale niektoré časti až v 20.storočí.V súčasnosti hrad Červený Kameň patri k najnavštevovanejším na Slovensku.

Z archívu

© Na všetky fotografie sa vzťahuje zákon o autorských právach.

Ľubovniansky hrad

         Ľubovniansky hrad sa týči uprostred krásnej prírody na vápencovom brale a v minulosti tvoril ochranné pásmo uhorského kráľovstva, keď chránil dôležitú cestu do Poľska. V histórii je prvá zmienka o hrade zo 14.storočia,aj keď vznik hradu sa predpokladá oveľa skôr. Prvú etapu hradu realizoval krakovský vojvodca Boleslav. Po jeho smrti jeho manželka Kunikunda darovala hrad kláštoru v Starom Sonczi, ktorému patril do roku 1308. Za vojen o uhorský trón obsadil hrad Matúš Čák a ten sa postaral o jeho dobudovanie. Po porážke Matúša Čáka pri Rozhanovciach v roku 1312 sa stala majiteľom hradu kráľovská komora. Neskoršie hrad vlastnil Mikuláš/comes Nicolaus et heres Lublw/, Filip Drugeth a na základe zmluvy kráľa Žigmunda s poľským kráľom Vladislavom prešiel Ľubovniansky hrad spolu s mestom do zálohu Poľsku. Až do roku 1772 sa stáva Ľubovniansky hrad sídlom poľských starostov. Hrad bol viackrát dobytý a v roku 1553 ho zničil požiar. O dva roky neskôr starosta Bonár hrad obnovil a pristavali ďalšie pevnosti, aby sa pripravili na prípadný odpor proti Turkom. Starostenstvo sa v roku 1596 dostalo do rúk Ľubomírskych a práve Stanislav Ľubomírsky pribudoval tertí dvor a celý hrad prestaval. Hradnú kaplnku v barokovom slohu dal vybudovať v roku 1674. Pri prvom delení Poľska, v roku 1772 sa Ľubovniansky hrad dostal do vlastníctva uhorského štátu. Od štátu ho v roku 1825 odkúpil Ján Reis, no neskôr ho rodina Reisovcov prepustila mestu Stará Ľubovňa a mesto ho v roku 1883 odpredalo rodine Zámoyských. Tejto rodine patril Ľubovniansky hrad až do druhej svetovej vojny, keď bolo v hrade veliteľstvo gestapa.V súčasnosti patrí Ľubovniansky hrad medzi turistami vyhľadávané pamiatky.

Oravský hrad

         V úzkom údolí Oravy na strmom skalnatom brale nad riekou Oravou sa hrdo vypína Oravský hrad. Hrad sa skladá z troch častí, horného, stredného a dolného zámku. Prvé zmienky o Oravskom hrade sú z roku 1267, kde sa spomína ako kráľovský majetok. Medzi najstarších majiteľov zámku patrili magister Donč, Lampert a iní. Oravský hrad neskôr vlastnili šlachtické rody, od Petra Komorovského zámok kúpil Matej a daroval ho synovi Jánovi Korvínovi. Počas jeho panstva vznikol vedľa obytnej veže Korvínov palác. Ďalšie stavebné úpravy sa realizovali počas panovania Jána z Dubovej, ktorý začiatkom 16.storočia dal vybudovať štvorposchodový palác. Fraňo Thurzo získal Oravský hrad v roku 1556 od Václava Sedlnického a tým sa začal najvýznamnejší stavebný rozmach. Fraňo začas stavať dolnú časť dnešného zámku od pevnostných múrov vyvýšenej plošiny, cez ktorú prechádza cesta tunelom k tretej zámockej bráne, thurzovský sa volá aj dolný palác, pri ktorom postavili aj zámocký kostol. Nepokojné udalosti 17.storočia neobišli ani Oravský hrad, keď ho v roku 1672 obsadila skupina okolo zemplínskeho zemana Gašpara Pika. Cisár poslal vojsko vedené generálom Sporkom , ktoré Oravský hrad dobylo a povstalcov popravili. Osudným pre Oravský hrad bol rok 1800, keď skoro celý vyhorel. Našťastie hneď pokryli hornú a strednú časť Oravského hradu a práve preto hrad patrí najzachovalejšie na Slovensku a prináša radosť desaťtisícom návštevníkov ročne.

Z archívu

© Na všetky fotografie sa vzťahuje zákon o autorských právach.

Spišský hrad

         Dominantou Spiša je určite veľkolepý Spišský hrad .Zo župných hradov na Slovensku bol Spišský hrad medzi tými, ktoré sa nielen spomínajú už v 12.storočí, ale ktorý už po zmienke roku 1209 mal od roku 1221 vybudované kamenné opevnenie, takže bol miestom, ktoré sa uchránilo počas tatárskeho vpádu roku 1941.Výskumy ďalej dokázali, že celý hradný komplex bol projektovaný i stavaný vo veľkých časových intervaloch. V architektúre je zastúpený sloh románsky, gotický, ale i renesančný, v ktorom hrad nadobudol také pôdorysné členenie, ako poznáme zo zachovaných zvyškov. Po vymretí Arpádovcov /1301/ prešiel hrad do vlastníctva kráľovskej komory. Pred bitkou pri Rozhanovciach sa roku 1312 zmocnil hradu Matúš Čák a po rozhanovskej bitke Filip Drugeth, ktorý sa stal majiteľom takmer celého majetku Abovcov na celom východnom Slovensku. Zároveň sa stal aj županom na Spišskom hrade. Keď roku 1442 po obliehaní obsadilo hrad Jiskrovo vojsko,bolo treba hrad opraviť a vykopať priekopu. Najvýznamnejším dokladom stavebnej činnosti a pobytu Jiskrových vojsk na Spišskom hrade však bola stavba rozsiahleho predhradia na miernom svahu juhozápadným smerom. Pretože túto neobvykle veľkú plochu v dolnej časti zosiľňovali okrem vstupnej vežovej brány len dve veže hradobného múru v blízkosti vstupu, možno predpokladať že účelom predhradia bolo zhromažďovanie žoldnierskych vojsk. V časoch pobytu jiskrovcou a bratríkov boli hradnými správcami a županmi Rozgoňovci, ktorí boli v tom čase aj bratislavskými županmi a preto na Spišský hrad chodili veľmi sporadicky a správu hradu zverili do rúk kapitána Petre Basku. V ďaľšom desaťročí sa na Spišský hrad dostávajú dve známe feudálne rodiny. Najprv sa dostal do rúk Juraja Thurzu, bohatého levočského mešťana. Patril mu však len veľmi krátko, lebo už v roku 1460 hrad prevzal do svojej správy kráľ Matej. V roku 1465 ho Matej daroval za vernosť a hrdinskosť v bojoch proti Turkom Imrichovi Zápoľskému. Zápoľskovci ponechali svojmu osudu veľké prvé prehradie a opevňovali postupne neskorogotickými obytnými budovami na hornom nádvorí, kde okolo roku 1470 postavili neskorogotickú hradnú kaplnku. Keď sa však uhorským kráľom stal Ferdinand Habsburský a jeho vojsko porazilo vojsko Jána Zápoľského, Mikuláš Thurn dobyl aj Spišský hrad. Keď kráľ Ferdinand nemal dostatok prostriedkov na vydržiavanie posádky na hrade, daroval ho v roku 1531 rodine Thurzovcov. Za Thurzovcou sa na Spišskom hrade prestavovalo i modernizovalo.Prestaval sa starý románsky palác, modernizovali opevnenia zosilnením hradbových múrov, ktoré dostali nové kľúčové strieľne, smolné nosy. Po vymretí Thurzovcou po meči sa mnohí uchádzali o ich dedišstvo.Po mnohých sporoch okolo vlastníctva hradu prichádzaju roku 1639 na Spišský hrad Csákyovci, ktorí ostali jeho poslednými majiteľmi /1945/.Spišský hrad v roku 1780 vyhorel a prv než bol hrad natrvalo opustený, majitelia presťahovali takmer celý mobiliár hradu do kaštieľa v Hodkovciavh a Bijacovciach.